Boj za slobodu a demokraciu

Je dobré, že 17. November sa stal štátnym sviatkom a každoročnou pripomienkou Nežnej revolúcie. Slobodu a demokraciu dnes máme vďaka mnohým statočným ľuďom, ktorí si udržali vnútornú slobodu, vieru v Boha a nádej na lepší život pre seba aj svoje deti. Napriek vonkajšej neslobode a prenasledovaniu socialistického režimu za veci, ktoré sú dnes nepochopiteľné.

S odstupom času vnímam ako veľký dar, že som bol v detstve a mladom veku formovaný príkladom takýchto statočných ľudí, ktorí neohli svoj chrbát pred nespravodlivým režimom, aj keď za to museli trpieť.
Predovšetkým to boli moji rodičia, Pavol a Mária (rodená Jakubcová) Čaučíkovci. Mama bola koncom apríla 1954 odsúdená na 5 rokov väzenia za to, že sa zúčastnila na “ilegálnych duchovných cvičeniach” a stretávala sa s kňazom Dr. Koštialom, ktorý sa pokúsil o “ilegálny útek za hranice”.

To, čo je dnes samozrejmé, bolo v päťdesiatych rokoch 20. storočia v socialistickom Československui trestným činom a tak bola moja mama ako študentka medicíny odsúdená za “trestný čin pomocníctva k trestnému činu velezrady”. A to napriek tomu, že súd ju neuznal vinnou z pomáhania kňazovi pri ilegálnom úteku, alebo pri zadovážení falošných dokladov… Ako politický väzeň už vysokú školu nemala šancu dokončiť. Okrem väzenia dostala aj trest prepadnutia majektu a “stratu čestných práv občianskych” na 10 rokov. Keď sa po materskej chcela znova zamestnať, mala problémy nájsť aj nekvalifikované miesto a do dôchodku pracovala ako knihovníčka.. Po nežnej revolúcii dostala síce určité finančné ohodnotenie a v roku 1992 aj titul “honoris causa”, čestný doktorát, bola to však malá náplasť na bezprávie, ktoré sa jej v živote dostalo…

Ďalšími blízkymi ľuďmi pre mňa bola krstná mama Brigita Flochová a rodinní priatelia mojich rodičov – manželia Jozef a Irena Šoškovci. Boli tiež odsúdení v tom istom procese s ďalšími statočnými ľuďmi za “velezradu a združovanie proti republike” – veci, nad ktorými dnes zastáva rozum, ale vtedy stačili na to, aby ľuďom zmenili život a odsunuli ich na vedľajšiu koľaj. V rozsudku k danému procesu bolo odsúdených 23 ľudí spolu na 122,5 roka väzenia.

maros 2

Mama, Kama, teta Irenka a ujo Jožko o svojej krivde pred nami nerozprávali. Až neskôr som sa dozvedal, čo všetko si museli pretrpieť a pochopil som s akou úzkosťou mohli vnímať naše angažovanie sa v spoločenstvách “podzemnej cirkvi”. Vedeli, čo za takúto činnosť hrozí, keby nám na to Štátna či Verejná bezpečnosť (vtedajšia ŠtB či Polícia) prišla.

Je potrebné, aby sme si – a to nielen v dnešný deň – pripomínali časy nie až tak dávno minulé. Útlak, prenasledovanie a šikanovanie ľudí za vieru a ich postoje malo veľa obetí. Môžme povedať – Ďakujeme za vašu statočnosť a česť vašej pamiatke! Najlepšie si však týchto nenápadných hrdinov uctíme tak, keď budeme žiť čestne, pravdivo a podľa ich príkladu.

Pridaj komentár